Máme radi úspech, jeden a za ním hneď, druhý, tretí ....je to ako afrodiziakum.
Afrodiziakum, ktoré nás ničí, zožiera núti nás neobzerať sa a napreeedovať, zabudnúť na všeetko ostatné naokolo. Výhra, úspech, umelé šťasie, na minútku sme šťastní a v zápätí, chceme viac.
Hľadáme skúsenosti, niečo špeciálne, sme doslovne "pažraví" po novinkách a všetko by sme radi hneď vyskúšali, videli a spoznali, niekedy chcieť všetko znamená rozohrať veľmi nebezpečnú hru. Hru s vlastným egom, túžbami, slabosťami, vlastnými démonmi a doslovne "diabolským" nebezpečenstvom. Hrou o vlastný život.
Dôvodov prečo podliehame nebezpečenstvám poznáme milión, ale základným je nedostatočná sebaláska, problémové vzťahy, chýbajúca sebadôvera, problémy v práci, zlé spomienky z detstva či pocit, že nám chce každí ublížiť. Všetci na tejto planéte si nesieme svoje traumy z detstva či minulosti.
Niekto ich dokáže zahodiť za hlavu a vysporiadať sa s nimi s absolútnou zdatnosťou.
Problémi sú predsa na to aby sa riešili. Žijeme, len tu a teraz, v tejto sekunde, nie minulosti či budúcnosti, len tu a teraz. Neovplyvnený matériou dnešného sveta.
Pýtali ste sa niekedy samých seba, prečo tak veľmi túžime po úspechu ?
Po uznaní?
Po rešpektovaní či úcte ?
Problém je vždy na začiatku a väčšinou ho všetci vo svojom vnútri veľmi dobre poznáme. Len ho nedokážeme pomenovať, úspešne sa ho snažíme potláčať. V prípade, že sa naším slabostiam či demonickým bolestivým spomienkam podarí vyplávať na povrch snažíme sa ich utlačiť, umlčať alebo omráčiť.
Perefekcionalizmus alebo túžba uspieť je vždy kombinovaná s pocitom vlastnej menejcennosti a nedocenenosti. Aj taká obyčajná túžba po láske nás môže viesť k workoholizmu a sebadeštrukcii a to len z toho dôvodu, že sami sebe potrebujeme dokázať, že si lásku zaslúžime.
Thomas Curran a Andrew P. Hill. Perfekcionizmus definujú ako „iracionálnu túžbu po bezchybnosti, navyše v kombinácii s prísnou sebakritikou“. Podľa nich je dôležité vnímať, čo perfekcionistu odlišuje od človeka, ktorý je skrátka pracovitý alebo starostlivý. „Je to odhodlaná túžba všetky vlastné nedokonalosti napraviť,“ uvádzajú v eseji pre magazín The Conversation.
Obzvlášť tým, podľa nich, trpia mladí ľudia, medzi ktorými sa dá hovoriť o akejsi „perfekcionistickej epidémii“.
Potenciálnymi prostriedkami úniku sú:
- Nárazové prejedanie sa
- Alkohol
- Drogy
- Cigarety
- Antidepresíva
- Alebo kombo – kombinácia všetkého
„Perfekcionisti sú dosť zaplavení stresom. Aj keď niečo nie je stresujúce, typicky si nájdu spôsob ako to spraviť stresujúcim“,
hovorí Gordon Flett, ktorý sa venuje perfekcionizmu viac ako 30 rokov.
Ďalej hovorí, že ak si perfekcionizmus nájde ventil napr. vo workoholizme, je nepravdepodobné, že si dotyčný nájde veľa prestávok na oddych, ktorý je potrebný pre zdravé fungovanie nášho tela a mozgu.
Bez ohľadu na to, ako sebazničujúci perfekcionizmus je, trpí ním stále viac ľudí. Najväčší nárast sa udial na poli „sociálne predpísaného perfekcionizmu“, charakterizovaného pocitom, že druhí majú vysoké požiadavky.
Čo sa ale stane s ľudským organizmom za pár rokov, čo naše DNA a naše deti raz v budúcnosti, naozaj by sme si z času na čas mali urobiť pauzu a uvedomiť si čo sú skutočné hodnoty.....
